Zrod knihy „Odsúdený“ bolel aj liečil

Posted on 01/04/2012 od IMG_1979 in Knižnica, Kultúra // 0 Comments

Foto: Monika Necpálová.

Niektoré príbehy sa píšu samé. Do kníh sa však ukladajú oveľa ťažšie. Dokonca sa treba popasovať aj s otázkou, kde knihu písať. V kaviarni? Doma? Kde je vlastne doma, ak nemáte vlastný dom alebo byt? Kniha „Odsúdený“ sa napokon napísala doma u Evy Bacigalovej. V Krajskej knižnici Ľudovíta Štúra vo Zvolene sa 28. marca 2012 čitatelia stretli nielen s autorkou Evou Bacigalovou, ale aj s hlavnou protagonistkou príbehu Vladislavou Hoffmannovou. Osud matky drogovo závislého syna. Lukáš je už vyliečený. Ale ako pri všetkých závislostiach, ani tu čert nikdy nespí. Rodinný príbeh môže podať pomocnú ruku aj ostatným. „Slovo droga ma obchádzalo. Ako bývalá učiteľka som si s deťmi vždy rozumela. Neskôr som si dávala za vinu, že som pomohla mnohým rodičom s výchovou, ale svoje dieťa som vychovať nedokázala,“ osvetľuje Vladislava Hoffmannová a vyslovuje nádej: „Po prečítaní knihy si možno rodičia sami uvedomia, akých chýb sa vyvarovať.“ Kniha je súpiskom najsilnejších momentov matky závislého syna. Aby si Vladislava zachovala zdravý rozum, musela sama ujsť z domu. Silné momenty v mysli matky občas hraničia s absurdnými potrebami zachrániť alebo zničiť svojho syna.

Autorka sa s Lukášom niekoľkokrát stretla. Kniha vznikala už v období, keď bol z problémov von a bolo vidieť, že svoju matku miluje. Eva Bacigalová si pri písaní knihy rozprávanie Vladislavy Hoffmannovej vizualizovala. Skúsme to na chvíľu spoločne s ňou. Predstavte si, že prídete domov a chýbajú vám kusy nábytku. Drogy spravia z človeka zviera. Strata sociálneho cítenia je azda jedna z najhorších chorôb 21. storočia. „Narkoman urobí všetko možné, aby získal financie na svoju dávku. Nevníma nikoho, neváži si nikoho,“ hovorí Lukášova matka. „Predstavte si, že chodievate do práce skoro ráno len preto, aby ste sa nestretli s členom svojej rodiny,“ opisuje svoju túžbu uniknúť a viac sa nevrátiť.

Autorský tandem je komplikovaný spôsob písania. Kým nastane stav dôvery, trvá to aj niekoľko mesiacov. „Prvé dva mesiace ma všetci považujú za niekoho, kto sa im šmátra v súkromí,“ opisuje spôsob práce na diele spisovateľka: „Autor nemá dôvod hodnotiť ani odsudzovať, avšak potrebuje život ľudí, o ktorých píše, pochopiť. V tej chvíli musia vysloviť veci, ktoré nikdy pred nikým nevyslovili.“

V knihe, ktorá je odrazom skutočného života, vystupuje niekoľko anjelov. Recenzentmi boli Laco Ďurkovič a Dušan Cinkota. Na bielych stránkach aj v živote nádej zomiera posledná. Ako skončil Lukášov príbeh, je možno známe. Šťastne vychováva syna.

Fotografie