S Dušanom sme vyrastali na Sekieri od detstva, pamätám si ho aj z čias keď jeho mama vlastnila pohostinstvo a on o peniaze nemal núdzu. Prečo skončil ako bezdomovec už teraz ťažko zistiť. Možno to bol jeho prístup k životu a možno sa stal obeťou novej konzumnej doby, ktorá pripravila o domov mnohých ďalších Slovákov. V posledných rokoch ho však bolo vidieť už iba ako zanedbaného človeka, najčastejšie sa zdržiavajúceho pre Obchodným domom na Sekieri a pýtajúceho nejaké drobné mince na jedlo či nápoje všetkého druhu. Ako poslancovi MČ Sekier sa mi veľakrát na neho ľudia sťažovali, že ich pred OD obťažuje, prespáva na verejných priestranstvách a neraz kvôli jeho správaniu privolali aj hliadku mestskej polície.
Záleží mi na našej mestskej časti vo všetkých smeroch a tak som sa pustil aj do tohto verejného problému. Vyhľadal som Dušana na Sekieri, čo nebolo až také ťažké, skúsil sa s ním porozprávať a možno aj nájsť riešenie. Na moje milé prekvapenie bol veľmi zhovorčivý, otvorený a vraj ak mu pomôžem, smiem jeho rozprávanie aj uverejniť. Porozprával mi niečo, čomu sa nedá na prvý krát snáď ani uveriť, ale z počutia niektorých Sekierčanov viem, že je to je pravda. Dušan si počas svojho relatívne krátkeho života odsedel vo väzení celkovo 25 rokov, väčšinou za bitky a výtržníctvo. Počas pobytu na slobode nezaháľal ani so zachovaním svojho potomstva, lebo sa pochválil 15 deťmi.
Vraj keď nastúpil do väzenia potreboval tri čisté formuláre, aby tam vpísal všetky deti. Pochválil sa mi aj tým, že je dokonca starým otcom. Teraz žije na ulici ako bezdomovec, nemá nič, s deťmi ani vnúčatami sa nestretáva a žije potulným životom iba so svojou družkou. Prespáva kde sa dá. Na lavičke pred farou, tam mu vraj občas dal pán farár aj najesť, v latríne Môťovského cintorína alebo v rozvalinách starých domov v Môťovej. V kríkoch pri priehrade má vraj tiež útočisko, ale aj z tadiaľ mu vraj ukradli jediný hrniec v ktorom si občas s družkou navarili. Cez deň keď vyžobral aspoň pár drobných, tak ďakoval bohu, že prežije do druhého dňa. Sociálne dávky a ani iné príspevky vraj nepoberá, pretože neplatí alimenty. Zamyslel som sa koľko by asi musel chlap v dnešnej dobe zarábať, aby dokázal zaplatiť alimenty na 15 detí?
Človeku, ktorý má domov sa takémuto rozprávaniu ani nechce veriť a čuduje sa, že sa vôbec takto dá žiť. Na moju otázku, či sa mu takýto život páči a či by konečne nechcel zmeniť jeho spôsob a začať pracovať pohotove zareagoval, že hneď v tejto chvíli. No vo Zvolene ním všetci iba pohŕdajú, odháňajú ho a nikto mu nechce a ani nevie dať ani tú najjednoduchšiu prácu. Dušan mi povedal, že by rád robil kopáčske alebo pomocné práce kdesi na stavbe, ale vo Zvolene je ťažko nájsť prácu v stavebníctve aj odborníkom. Počul vraj, že v Bratislave sa stavia na každom kroku a dokonca aj na železničnej stanici dostanú prácu bezdomovci ako nosiči batožiny pre cestujúcich. Dokonca im požičajú aj pekné uniformy aby ich okolie vnímalo s väčšou úctou. Vraj keby mal na cestovné, hneď by tam za prácou vycestoval.
Tento príbeh som porozprával môjmu poslaneckému kolegovi Maťovi Snopkovi a z nášho sedenia zišiel nápad nad ktorým si niekto iba poklepe po čele. Rozhodli sme sa, že dáme Dušanovi ešte jednu šancu v živote. Asi aj poslednú, ktorú mu mohol niekto z občanov či verejných činiteľov v našom meste dať. V stredu 8. júla sme odviezli Dušana na železničnú stanicu, pred cestou mu kúpili polievku a oznámili, že ešte jednu šancu v živote od nás dostane. Prekvapene sa na nás pozrel a najprv si myslel, že si robíme z neho srandu. Keď sme mu podali do ruky cestovný lístok na vlak do Bratislavy, tašku s jedlom a drobné vreckové na štart v našom hlavnom meste, pochopil že nejde o žart. Dušan bol úprimne dojatý a poďakoval niekoľko krát za sebou. A keďže sa vybral Dušan do Bratislavy najmä za prácou, dostal na cestu aj novú montérkovú blúzu. Počas rozhovoru si Dušan uvedomil, že ak by sa však rozhodol vrátiť naspäť do Zvolena, druhú šancu už nedostane a vráti sa opäť na dno spoločnosti.
Počas rozlúčky pri vlaku bolo na Dušanovi vidieť nadšenie z odchodu do nového sveta. Sľúbil, že sa chytí novej šance a hneď od druhého dňa si začne hľadať prácu aby začal od znova. Možno si aj Dušanovi kamaráti a družka uvedomia, že v hlavnom meste kde je nízka nezamestnanosť, majú viac príležitostí na nový začiatok a vyberú sa za ním.
Pri odchode vlaku v ktorom sedel Dušan sme s kolegom poslancom Maťom Snopkom nahlas uvažovali, že je smutné keď zo Zvolena musia za prácou a lepším životom odchádzať už aj bezdomovci. Snáď niekto v Bratislave docení Dušanov entuziazmus do práce a zamestná ho kdesi na stavbe. Možno sme týmto pilotným projektom naštartovali nové riešenie problému bezdomovcov, možno poukázali na nelichotivú sociálnu situáciu vo Zvolene a možno verejne občanom ukázali že chceme a vieme pomáhať v našom meste ľuďom všetkých kategórií. Tak veľa šťastia v novom svete Dušan.
Fotografie
Článok a foto: Peter Košík Predseda VMČ č.1 Poslanec mesta Zvolen