“Živijó” – Jana Pilzová a Ján Chalúpka

V stredu 6.11.2013 sa konalo v štúdiu DJGT príjemné stretnutie s  neformálnym rozhovorom –  Večer divadelných osobností pod názvom Večer S… V tento večer o sebe prezradili viac dvaja divadelní jubilanti –  herečka divadla Jana Pilzová a dramaturg a umelecký šéf Ján Chalupka. Vek sa hlavne dáme nepatrí prezrádzať, ale napovieme Vám aspoň toľko, že súčet ich rokov je rovných 100.

Moderátorom večera bol Michal Ďuriš, ktorý po úvodnom a košatom predslove najskôr predstavil herečku DJGT vo Zvolene, ženu sviežu, čulú, niekedy až príliš, dámu, ktorej by ste vek iste neuhádli, teda pokiaľ nie ste celkom slepí – madam Janu Pilzovú.  Taktiež čerstvého oslávenca, človeka, na ktorom sa žiaľ vek husto podpísal, človeka vetchého, duševne  však zdravého – umeleckého šéfa a dramaturga Jána Chalupku.

Prvú si zobral na paškál a vyspovedal moderátor Michal Ďuriš Janu Pilzovú.

Herečka Jana Pilzová rod. Drugová je už dvadsať rokov internou členkou umeleckého súboru. Diváci ju poznajú ako charakterovú i komediálnu herečku so zmyslom pre humor a nadhľad. Známa je tiež množstvom profesionálne nadabovaných postáv (Poirot, Posledný súd, Zločin a trest, Oliver Twist ) z rozhlasového vysielania či z hosťovania v niekoľkých televíznych seriáloch. Má blízky vzťah k poézii a k jej prednesu. Počas jednej besedy s divákmi prezradila, že sa vo voľnom čase venuje aj písaniu. Aktuálne režíruje vlastnú autorskú rozprávku O troch vílach, ktorá bude mať premiéru koncom novembra.

Po úvodnej fotografickej prezentácií jej osoby v rámci divadelnej kariéry prišlo na otázku, kedy vznikla u nej prvá myšlienka, že sa nebude živiť inou prácou, ale výlučne divadlom.

Jana Pilzová odpovedala, že to bolo už v prvej triede na ZŠ, kde hrávala divadielko. Uviedla, že  keď  uvažovala, prečo človek začne robiť divadlo, tak prišla na to, že sú to dva základné dôvody. Buď je človek exhibicionista, čo nie je jej prípad, lebo ona má radšej samotu, prírodu, pokoj a ticho, alebo je to človek, ktorý pochádza z nie úplne ideálnych rodinných pomerov, ako keby potreboval v sebe niečo riešiť a má pocit, že to urobí cez postavy. Cíti sa potom slobodnejší, možno sa uvoľní, možno príde na niečo, čo ho trápi, možno si vyrieši nejaké problémy.

Po základnej škole v Nitre nešla študovať na konzervatórium. Ako sama povedala, niektorí ľudia majú vysoké školy a niektorí majú talent. Kveta Stražanová ju označila za zvláštny úkaz

Na gymnáziu mala svoj divadelný krúžok, ktorý viedla so svojimi  tútormi, ktorí jej pomáhali v réžii a boli to Jožko Bednárik, Adela Gáborová a Janko Grešo, ktorý jej vždy hovoril – nehraj sa na Bednárika, ty si žena. Avšak prvé platené angažmán mala v Prešove, tu vo Zvolene je  20 rokov a v Prešove strávila 12-násť.

Prišlo aj na zážitky z obdobia v Prešove, o ktorých sa rada porozprávala. Mala podľa vlastných slov obrovské šťastie, že prvú vec robila s vynikajúcim ukrajinským režisérom Eduardom Niknickím, ktorý robil Šolochovov Tichý Don a boli s Mariánom Geišbergom a Táňou Radevou silná skupina. Režisér, ktorý chodil s bakuľkou  s nimi robieval do rána a keď sa im niečo nedarilo, bol na nich dosť tvrdý, veľmi veľa chcel, nič im neodpustil a dokonca mali jednu generálku, kde herci nehrali tak, ako si to predstavoval on. O jednej v noci skončil generálku a povedal im, že im dáva  hodinovú pauzu, po ktorej chcel vidieť, na čo  prišli. Keď o hodinu prišiel, makali všetci ako včielky. A toto považuje herečka za jednu z najúžasnejších historiek z fantastického  predstavenia, s ktorým precestovali veľa festivalov.

Pred 20-timi rokmi prišla do Zvolena a na toto obdobie si spomína takto:

,,Prišla som po rekonštrukcii Zvolenského divadla a s Lubom Majerom sme robili Hrdinov, čo je síce mužská postava, ale ja som tam robila krásnu ženskú postavu, jej meno si už žiaľ, nespomínam. Zo svojich začiatkov si veľa nepamätám, pretože je to moja minulosť a teraz je prítomnosť. A čo bude ďalej, to neviem.“

Ale čo ti tak vnútorne ako herečke- človeku dalo toto Zvolenské divadlo?

,,Tu boli ďalší úžasní kolegovia. Keď prišiel môj zvláštny vek, neprikladala som mu žiadnu dôležitosť, ja beriem narodeniny ako narodeniny, deň ako deň. Ale keď som tu uvidela svojich úžasných starších kolegov, od ktorých sa stále máme všetci čo učiť, tak zrazu mi nebolo všetko jedno, že si mám sem sadnúť a tu byť.  Hlboko sa pred nimi skláňam, sú jednoducho úžasní a som veľmi rada, že som mala tú česť s nimi stáť na javisku. Nie je to jednoduché hovoriť, lebo to sa ti nabaľujú životné skúsenosti, osobne mám pocit, že čím viac má herec alebo herečka ťažší súkromný život, tým ľahšie sa mu stvárňujú ďalšie postavy, takže môj život sa odvíjal od toho, aby som mohla čo najlepšie stvárňovať rôzne postavy.“

Kde chodíš hľadať také pravzory alebo tipy na svoje postavy, lebo sa to vraj učí na VŠ, treba pozorovať ľudí okolo seba?

,,Ono je to tak, veď to vedia  aj kolegovia, že som presvedčená, že neexistuje nijaké všeplatné pravidlo pre herectvo, proste neexistuje. Každý režisér má inú predstavu, iné vnímanie, sú rôzne druhy réžie, ale keď hovorím za seba a hlavne v poslednom období, tak ono to jednoducho potrebuje mať veľa informácií a potom počúvam svoje vnútro, ktoré mi zrazu diktuje, aký pohyb mám dať, ako postavu odlíšiť intonačne, nejakým zvláštnym gestom a podobne. Pamätám si, keď som robila jednu hru, kde som hrala mierne retardovanú, robili sme tri dni s režisérkou také  šialene etudy, že mi už naozaj šibalo.“

Čomu sa okrem práci Jana Pilzová vo voľnom čase venuje naznačila tretia projekcia a tou bolo fotografovanie. Ako sama povedala, veľmi rada fotografuje detaily slniečka, proste slnko a slnečné lúče, korene, buriny a rôzne ich variácie. Ako však v úvode prezradila, vo voľnom čase sa venuje aj písaniu knihy, ktorá obsahuje nežné filozofické pozastavenia nad životom. Momentálne ich je tam 17 a každé z nich má svoj názov, ktorý je variáciou slova vzťah. Aktuálne režíruje vlastnú autorskú rozprávku O troch vílach, ktorá bude mať premiéru už koncom novembra.

V závere tejto časti jej zaspieval na želanie Michal Ďuriš jednu skladbu z muzikálu Prekliaty básnik, ktorú má ona sama rada a ktorú oficiálne v muzikále spieva princ Orleánsky. Po ňom sa ku gratuláciám pridala a spevom taktiež obdarovala oslávenkyňu kolegyňa Svetlana Sarvašová.

Druhým oslávencom tohto večera bol dramaturg a umelecký šéf Ján Chalupka. V krátkosti niečo o ňom a jeho súkromí povedala jeho kolegyňa, taktiež dramaturgička Mgr.art. Uršuľa Ferenčuková:

,,Zdieľame spoločnú kanceláriu, respektíve pracovňu, v ktorej sa snažíme udržiavať vysokú mieru kreativity, efektivity, racionality, emocionality a hlavne pozitivity. Popritom sa nevyhnutne navzájom aj bližšie spoznávame. Janko je cestovateľ a jeho životný príbeh ho preváža cez viacero miest a krajín.  Viem o ňom, že rád cestuje vlakom a ja si ho dokážem pokojne predstaviť aj na ruskej transsibírskej magistrále. Tých niekoľko dní vo vlaku by si iste dokázal spríjemniť hraním preferansu, šachu na stanici, hrou biliardu, prítomné deti by dozaista zabavil skladaním niekoľkých druhov papierových lietadielok. Určite by zúročil aj svoje znalosti dobrej prípravy čaju, či znalosti degustátora vín. V krajnom prípade by našiel spoločnú reč nad pohárikom pálenky, keďže vie fajnšmekersky ohodnotiť domácu marhuľovicu, jablkovicu, ale i dúhovicu či morušovicu. Do vienka dostal meno klasika Jána Chalúpku a i to ho isto predurčilo vstúpiť do náručia múz.

Vyrastal v slovenskej rodine v Srbskom Kulpíne, kde bol neskoršie vedúcou osobnosťou ochotníckeho divadelného súboru s veľavravným názvom Zvolen. Po štúdiu slovenského jazyka a literatúry v Novom sade pracoval v rozhlase a televízii Nový sad. Bol spolupracovníkom Slovenského rozhlasu a televízie v Bratislave a v Banskej Bystrici, počas vojnových udalostí v bývalej Juhoslávii. Nové tisícročie oslávil už na Slovensku, kam doputoval v roku 2000 a veríme, že tu medzi nami si našiel druhý domov.

Nie je tajomstvom, že tu najprv pôsobil ako inšpicient a ja osobne považujem túto pozíciu za ideálnu prípravu na post dramaturga a umeleckého šéfa. U inšpicienta sa zbiehajú všetky nitky, potrebné pre chod inscenácie, inšpicient pozná detailne prácu všetkých umeleckých zložiek. Pamätám si, že mu súbor udelil ešte ako inšpicientovi cenu Dobrý motýľ zákulisia. Teraz ako umelecký šéf môže poznatky zúročiť a aktívne môže pomáhať a chrániť svoj súbor. Janko tiež ochotne hrával u nás malé, ale nezabudnuteľné postavy a ako režisér sa podpísal pod niekoľko ochotníckych inscenácií. Ako druhú VŠ absolvoval  dramaturgiu na banskobystrickej Akadémii umení, je znalec ľudských pováh a chýba mu azda iba vlastná divadelná hra. Janko môže byť právom hrdý na dvoch synov z prvého manželstva a na príjemné rodinné zázemie, ktoré vytvoril spolu so svojou Jankou tu v štúdiu vo Zvolene. Janko býva občas uhundraný a ufrflaný hlavne vtedy, keď je hladný. Často je skeptický, očakáva ten najhorší možný vývin udalostí a skoro vždy na jeho slová aj dôjde, prijíma to však s kľudným odovzdaním. Rovnako sa dokáže tešiť  z maličkostí všedného dňa. Tak, ako Janka Pilzová ani Janko nemá rád oslavy a oficiality.“

To bol teda v skratke Ján Chalúpka z pohľadu kolegyne Uršuly Ferenčukovej.

Aké bolo jeho detstvo a čo si z neho pamätá pripomenula najskôr fotografická dokumentácia a následne sa on sám začal rozpamätávať aj na rodný Kulpín.

J. Chalúpka: ,,Pre mňa to bolo také frustrujúce, nakoľko som ja bol taký dievčenský pupok a pre mňa bolo pomerne frustrujúce, keď som sa presťahoval  z jednej časti Kulpína, ktorý mal vyše 4000 obyvateľov na druhú časť, ono to znie ako by to bol New York, ale dá sa to porovnať a  ten kontrast bol taký ako z Manhattanu do Bronxu. Čiže ja som vyrastal v takej časti, kde boli dievčatá, hral som sa s dievčatkami a potom som sa dostal do takej časti Kulpína, kde to bolo také sociálne podozrivé, ale jedno, čo som musel dokázať bolo, že sa viem biť a to som mal tak 5 rokov.

Tak, ako každý, tak aj ja som počas detstva rozmýšľal nad povolaním filozof. Po skončení relatívne klasického gymnázia v Banskom Petrovci sme mali veľké ambície spolu s kamarátom, ktorý je teraz zhodou okolností v Slovenskej televízii dostať sa na filozofickú fakultu v Novom sade a chceli sme študovať psychológiu. Vtedy neboli prijímačky, ale prijímali na základe priemeru a my sme ten priemer mali horší a tak sa nám tam nepodarilo dostať. Boli to moje ambície po skončení strednej školy zrejme preto, lebo sme mali vynikajúceho profesora.“

Uršuľa Ferenčuková si pripravila devätoro dramaturga a spísala dobré vlastnosti Jána Chalúpku na písmeno D k jeho jubileu – dôkladný, dôvtipný, dôveryhodný, divotvorný, duchaprítomný, diskrétny, dôsledný, dobrosrdečný, dúfajúci a desiatym D by mohla byť jeho prezývka, ktorú mu tu dali a to Domček.

Ako si vnímal Slovensko ako študent, keď si prišiel na Slovensko?

J. Chalúpka: ,, Ja som sa pomerne neskoro dostal prvýkrát na Slovensko – až ako študent slovenčiny v Novom Sade a hocijako to bude znieť pateticky, bolo to naozaj tak, že keď som bol prvýkrát na Slovensku, tak som prežíval taký zvláštny pocit, že aha ďalší rok. Zrejme to bolo také romantické v povedomí, ale hneď som si tak potykal.“

Počas vojnových časov v Juhoslávii si spolupracoval a komunikoval so Slovenským rozhlasom v Banskej Bystrici. Ako sa dá predstaviť táto spolupráca?

J. Chalúpka: ,,Bolo to zopár hlásení.  Snažil som sa vyhnúť cenzúre, ktorá samozrejme platila, lebo toto fakticky bol vojnový stav, teda bolo potrebné štylizovať tak, aby sa to dalo aj telefonicky odoslať bez problémov. Myslím si, že to bolo úspešné a viac menej všetko sa podarilo odvysielať, bolo to také zaujímavé, že niektoré veci, ktoré sa nemohli povedať tam, mohli sa povedať tu, lebo tam to bolo výslovne zakázané zverejňovať.  Tam každá informácia musela prejsť cez minimálne dve informačné centrá. O niečom, čo sa udialo ráno sme my  informovali večer, ale toto neplatilo smerom k zahraničiu. Svojim spôsobom sa to takto vykompenzovalo a hlásenia cestovali do sveta vlastne cez Slovenský rozhlas.“

Po tejto časti na odľahčenie a premostenie zaspievala jednu skladbu ďalšia členka divadla a to konkrétne Vladena Škorvagová.

Na záver dostali slovo prítomní diváci, ktorí mohli položiť nejakú zaujímavú otázku.

Mgr. Egon Tomajko  položil otázku Jane Pilzovej, či si pamätá, že voľakedy dávno v Prešove spolu hrali v niekoľkých inscenáciách a či si na ne spomenie. Jana odpovedala –  Egonko, názvy si nepamätám, ale teba si pamätám veľmi dobre.

Ďalšia otázka smerovala opäť na Janu Pilzovú a dotýkala sa jej začiatkov na východnom Slovensku.

Teraz ste na strednom Slovensku, nebojíte sa,  že sa posuniete niekam viac na západ, nakoľko majú herci sen hrať v Národnom divadle?

Jana Pilzová: Nie, môj sen to nikdy nebol. To je tým, že u mňa je to veľmi zvláštne.  To skôr tí, čo majú skôr exhibicionistické poňatie herectva  a čo je normálne, to tak vnímajú. Majú chuť byť v Bratislave a poviem Vám, že dosť veľa práce som mala aj ja v Bratislave. Či už dabovanie, alebo natáčanie rôznych seriálov, ale nemám rada Bratislavu. Mám tam veľa svojej úžasnej rodiny, priateľky, ale mne Bratislava vôbec nie je blízka. Pre mňa nikdy v živote nebolo dôležité  byť na titulke, čo je asi svojim spôsobom nevýhoda, lebo to pomáha hercom. Nemám rada bulvár, nečítam ho, pre mňa je dôležité v herectve, aby sme boli dobrá partia, aby sme dostávali dobré tituly a mali dobrých režisérov. Môžem Vám povedať, že teraz, keď zase režírujem, tu je tak úžasne.  Je neskutočné, čo všetko treba urobiť, kým inscenácia vznikne, zorganizovať, zariadiť, ale my tu máme úžasný tím ľudí od dola až hore, na ktorých sa vždy môžem obrátiť.

Záverečným klincom programu bolo hudobné vystúpenie herca DJGT Štefana Šafárika.

A úplne na záver riaditeľka divadla Ing. Jana Raffajová pogratulovala jubilantom a spoločne spolu s ostatnými hercami si na javisku zaspievali  “Živijó“.

Článok a foto: Ján Števonka.