Knihy milujú všetky oči rovnako

V rámci posledného podujatia prišla do knižnice dvojica Viera Petrovčinová a Hana Lasicová. Foto: ZV-podujatia

Vidiny vidiacich o svete, kde svetlo srdca je jasnejšie než svetlo očí. Hoci sa snažíme pochopiť svet zrakovo znevýhodnených, len sťažka si ho vieme predstaviť. Pomocnú ruku vidiacim, ktorí sa naozaj usilujú pochopiť ľudí, čo nás obklopujú, podáva Krajská knižnica Ľudovíta Štúra vo Zvolene. Počas štyroch stretnutí Čítania bez bariér sa v roku 2017 pokúsili otvoriť oči vidiacim.

Mnoho z toho, čo sa návštevník knižnice dozvedel na stretnutiach dvojíc spisovateľov, z ktorých jeden je vždy slabozraký alebo nevidiaci a druhému je dopriate vidieť, má vysokú hodnotu. Na besedách sa totiž nerozpráva len o autorskej ceste, ale aj o spôsobe života ľudí so zrakovým hendikepom. Debatuje sa o prekážkach, ktoré za svojím spisovateľským snom musia prekonávať a o význame úspechu, keď sa im podarí presadiť sa so svojou tvorbou. Vzájomne prospešné stretnutia v čitárni krajskej knižnice sú úspechom celospoločenským. Znamená to, že spoločnosť v rámci solidarity a vzájomnej úcty medzi umelcami zdravými a hendikepovanými kráča snáď, hoci malými krôčikmi, správnym smerom.

Dnes už možno zhrnúť, že cyklus naplnil očakávania organizátorov a je dôležitým kameňom integrácie. V čitárni sa vždy objavili hendikepovaní aj zdraví diváci. Knižnica aj do budúcna uvažuje o aktivitách tohto typu. „Hostia vždy prezradia niečo zo svojho života a prezentujú ukážky zo svojej tvorby,“ spomína pracovníčka knižnice Zlatica Brodnianska a dodáva: „Autori sú z rôznych kútov Slovenska, čo tiež podčiarkuje významnosť projektu, ktorý podporilo Ministerstvo kultúry SR.“ Dvojice spisovateľov boli vyberané na základe žánrovej podobnosti, avšak samotní autori sa medzi sebou predtým viac-menej vzájomne nepoznali a stretli sa prvý raz rovno pred zrakmi zvolenského auditória. Počas štyroch stretnutí autori prezentovali poéziu, prózu i aforizmy. Predstavili sa nasledovné dvojice autorov: Ondrej KalamárJosef Zbranek, Ján PetríkAlica Gajanová, Rasťo PiškoMichal Herceg, Hana LasicováViera Petrovčinová. Partnermi projektu sú Slovenská knižnica pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči a Základná organizácia Únie pre nevidiacich vo Zvolene.

Návštevníci si možno všimli, že v študovni knižnice pribudla na jeseň elektronická stolová lupa pre slabozrakých. „Lupu sme získali práve vďaka tomuto projektu. Takéto zariadenie uľahčuje čítanie kníh i periodík a malo by byť v súčasnosti už bežnou výbavou knižníc na Slovensku,“ ozrejmuje Zlatica Brodnianska.

Štvrté podujatie, posledné, sa uskutočnilo vo štvrtok 23. novembra popoludní. „Vždy s radosťou prichádzam do Zvolena. Narodil sa tu môj otec,“ prihovára sa Hana Lasicová. „Do Zvolena nechodievam často, ale o to viac sa teším, že som tu,“ zdraví publikum Viera Petrovčinová. Ako sa zdôraznilo hneď v úvode, cieľom projektu je integrovať zrakovo znevýhodnených ľudí do spoločnosti. Začnime s nádejou, že aj vďaka tomuto podujatiu sa darí búrať bariéry, ktoré by v spoločnosti nemuseli byť.

Hana Lasicová sa narodila v Bratislave, ale takmer polovicu života prežila v zahraničí. Manchester, Viedeň, Paríž… Jej prvá kniha je práve zbierkou čŕt zo študentských čias v Manchestri. „Mame som písala emaily, z ktorých vznikla kniha. Keby to bolo dnes, tak mám možno blog a žiadna kniha nevznikne,“ spomína si na svoje začiatky mladá autorka.

V súčasnosti žije s rodinou v Bratislave. „Návrat na Slovensko ma veľmi potešil. Zvlášť rada chodím aj na stredné Slovensko, kam siahajú korene mojich rodičov,“ podotýka s úsmevom.

Viera Petrovčinová sa narodila v Humennom. Rodičia ju odmalička presviedčali o tom, že môže byť iná len do tej miery, do akej to sama dovolí. Dnes vyučuje hru na klavír a spev v Humennom. Apropos, vedeli ste že v Braillovom písme vypadajú noty inak? Hudba ju sprevádza od detstva. Sama píše texty i komponuje. Prvý text napísala v pätnástich. Podľa jej slov hudba spája. Okrem hudobných textov sa venuje aj literatúre. Pôsobí ako dobrovoľníčka v Únii nevidiacich.

Hana Lasicová podotýka: „Dôležitý je rodičovský prístup, prístup starých rodičov, alebo aspoň mentora. Aj moji rodičia ma viedli k umeniu. Spomínam si, že sme hrávali hry, ktoré otec mohol hrať ležiac na gauči. V jednej hre sme napríklad hľadali rýmy. Asi tam sú niekde moje literárne začiatky.“ Z mnohých zaujímavých poznámok Hany Lasicovej, matky dvoch detí, vyberme: „Dnes majú deti toľko aktivít, že ani nedokážu počúvať vlastnú inšpiráciu. Jeden chlapec mal vraj toľko aktivít, až z toho ochorel. Musel mesiac zostať doma v posteli, aby sa prišlo na to, že krásne kreslí.“

„Najmilší text piesne je vždy ten posledný napísaný. Každý vzniká na základe nejakej srdcovej záležitosti a každý je o niečo inom,“ ozrejmuje Viera Petrovčinová. Text je podľa nej veľmi dôležitá súčasť piesne. Človek si musí pieseň vypočuť celú, aby nestratil niť príbehu. V úvode sme počuli v jej klavírnom i speváckom prevedení pieseň Prameň. „Píšem o tom, čo zažijem sama, alebo, čo zažijú iní. Moje poviedky sú buď o bežných veciach alebo o skúsenostiach nazbieraných počas života,“ opisuje svoje inšpirácie.

Výnimočné dámy vo výnimočnej knižnici. Ak vás zaujíma viac, čo sa deje vo svete ľudí. Zalistujte v knihách týchto dvoch autoriek, alebo príďte na niektoré z podujatí Krajskej knižnice Ľudovíta Štúra vo Zvolene.

Fotografie

Text: Monika Necpálová, Foto: Ján Števonka

Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s