S láskou pristupuje k pacientom aj k folklóru

Vedúca sestra zvolenskej nemocnice chcela pôvodne študovať konzervatórium

Marta Hríbiková. Foto: zdroj TS

TS: Dlhoročná kolegyňa a vedúca sestra Neurologického oddelenia Nemocnice AGEL vo Zvolene Marta Hríbiková je verná svojmu pôsobisku už 36 rokov. Jej hlavným krédom je poskytnúť pacientovi takú ošetrovateľskú starostlivosť, ktorá vedie k jeho skorému uzdraveniu a návratu medzi svojich blízkych. Vidieť najbližšieho v každom pacientovi učí svojich kolegov aj študentov. Či si lásku k svojmu povolaniu pestuje aj vďaka vášni pre folklór a spev sa dočítate v rozhovore.

Vo zvolenskej nemocnici pracujete neuveriteľných 36 rokov. Prečo na začiatku padla voľba práve na povolanie zdravotnej sestry?

Pôvodne som rozmýšľala nad konzervatóriom, nakoľko som od detstva hrala na klavír a rada som spievala. Nad povolaním sestry som uvažovala, pretože naša maminka bola chorá a počas detstva nám neustále chýbala. Buď bola v nemocnici alebo v liečebných zariadeniach. Často sme navštevovali tieto zariadenia a prežívali pocit smútku. Chýbal mi ten najbližší človek. To ma viedlo k tomu, že chcem pomáhať ľuďom. Chcem sa o nich starať, aby čo najskôr mohli byť pri svojej rodine.

Čím vás oslovila práve neurológia?

Po skončení Strednej zdravotníckej školy (SZŠ) vo Zvolene v roku 1986 som nastúpila do Okresného ústavu národného zdravia Zvolen. V tom čase bol dostatok sestier, a keďže som prišla medzi prvými, mohla som si vybrať oddelenie. Nebola som úplne rozhodnutá, ale pomohla mi pri tom hlavná sestra, ktorá mi poradila neurológiu. Povedala mi, že je to síce náročný, ale zaujímavý odbor. Je tam veľmi dobrý kolektív a určite budem spokojná. Mala pravdu. Začínala som ako sestra pri lôžku, následne som pracovala ako sestra v príjmovej ambulancii, EEG sestra a od roku 2006 pracujem na pozícií vedúcej sestry.

Prvé dni v práci sú vždy výnimočné. Často sú sprevádzané obavami aj rešpektom. Spomínate si ešte na svoj prvý deň v práci?

Bol určite stresujúci ako každý prvý deň v práci. Ale môžem povedať, že od prvej chvíle som sa cítila príjemne. Počnúc pani primárkou, vrchnou sestrou, celým kolektívom som mala vytvorené výborné prostredie a podmienky. Navyše som tu spoznala nášho anjela strážneho – sestričku, ktorá vždy vedela poradiť, pomôcť a bola mojim veľkým vzorom. Bolo mi umožnené nielen získať odborné zručnosti, ale aj možnosť odborného rastu formou sústavného vzdelávania, ktoré dodnes podporujem aj u svojich kolegýň.

Uplynulých 36 rokov sa medicína i zdravotníctvo výrazne zmenili. V čom je z vášho pohľadu najväčší rozdiel medzi prácou sestry dnes a v minulosti?

Povolanie sestry je nesmierne náročné, zodpovedné, ale neuveriteľne krásne. Profesijná rola rastie, kompetencie sa rozširujú a nevyhnutné je celoživotné vzdelávanie a zvyšovanie kvalifikácie. Ošetrovateľstvo je samostatný vedný odbor. Oproti minulým rokom sestra venuje viac času administratíve, vedeniu dokumentácie a ostáva jej menej času na samotného pacienta. Myslím si, že v súčasnosti však nie je práca sestry príliš atraktívna. Svedčí o tom aj ich veľký nedostatok.

Počas vášho pôsobenia ste získali viaceré ocenenia. Čo pre vás znamenajú?

Získala som ocenenie Biele srdce na regionálnej úrovni vo Zvolene a ocenenie za osobný prínos do odborných činností nemocnice. Znamenajú pre mňa veľké zadosťučinenie za dlhoročnú prácu a aj výzvu do ďalších rokov.

Hovorí sa, že práve sestra je k pacientovi najbližšie, trávi s ním najviac času a počúva ho. Mali ste pacientov, ktorí vám dlho ostali v srdci aj v pamäti? Prežívate s nimi bolesť, trápenie a potom aj radosť z vyliečenia? Pripúšťate si takéto pocity?

Počas mojej praxe bolo veľa úsmevných, ale aj dojímavých príbehov. V začiatkoch sa častejšie stávalo, že pacienti nás vyhľadávali z dôvodu ich spokojnosti. Z tých smutných príbehov nikdy nezabudnem na mladého pacienta. Bol to úžasný človek, manžel a otec dvoch detí. Mal neoperovateľný zhubný nádor na mozgu a zomrel na našom oddelení. Pri pohľade na deti nás smútok premohol, cítili sme veľkú bezmocnosť a nedokázali sme byť silní. Dlhoročnou praxou však človek nadobudne určité asertívne správanie, ľudský prístup by však mal pretrvávať naďalej.

Ak človek svoju prácu vykonával 36 rokov, zrejme je vo svojej práci nielen dobrý, ale ho aj baví. Čím napĺňa vás?

Celý svoj pracovný život som strávila na jednom oddelení. Dalo mi to veľa. Vedomosti, zručnosti, postavenie som dosiahla vďaka rodine a kolegom, ktorí pri mne stáli aj v ťažkých situáciách. Mojím hlavným krédom je poskytnúť pacientovi takú ošetrovateľskú starostlivosť, ktorá vedie k jeho skorému uzdraveniu a návratu medzi svojich blízkych. Vidieť v každom pacientovi svojho najbližšieho sa snažím vštepovať všetkým mojím kolegom. A keďže som aj externým učiteľom odborných predmetov na Strednej zdravotníckej škole vo Zvolene, tak aj študentom. Zvyšovať kvalitu ošetrovateľskej starostlivosti, aby bol pacient spokojný, môže človek dokázať len vtedy, keď má okolo seba tých správnych, spoľahlivých a ochotných ľudí. Ako vedúca sestra môžem úprimne povedať, že s takými ľuďmi pracujem a som na nich hrdá. To je to, čo ma napĺňa.

Dozvedeli sme sa, že máte nádherné koníčky. Folklór, hra na klavír a spev ľudových piesni. Odkedy sa im venujete?

K folklóru ma od detstva viedli moji starí rodičia. Starý otec hrával na fujare a píšťalke, dokonca ich sám aj vyrábal. Bol bratom známeho fujaristu Jožka Rybára. Stará mama vyšívala krivou ihlou prestierania, kroje a krásne spievala. Bola mojou učiteľkou. Vystupovala som na rôznych kultúrno – spoločenských podujatiach či súťažiach. Najkrajšie spomienky mám na regionálny festival detí v speve ľudových piesni ,,Spievanky pod Poľanou“. Veľkým zážitkom a odmenou pre mňa ako víťazky bola účasť na Folklórnych slávnostiach pod Poľanou v Detve.

Počas štúdia na strednej škole som spievala vo FS Podpoľanec. Prešli rôčky, založila som si rodinu a bolo obdobie, kedy som spievala mojim dvom deťom. Rodina ma v mojom koníčku podporovala a podporuje dodnes. Stala som sa členkou Ženskej speváckej skupiny FS Detva. Je to kolektív žien, aký sa už nikomu nepodarí dať dohromady. Chvíle, ktoré spolu strávime sú krásne a každému z nás pomôžu zabudnúť na všetky trápenia a starosti.

Kde všade ste účinkovali a aké ocenenia ste získali ?

Účinkovali sme na rôznych folklórnych festivaloch, prehliadkach, celoslovenských konferenciách sestier, plese Nemocnice Zvolen, súťažiach doma i v zahraničí, kde sme získali významné ocenenia. V roku 2003 sme za nahrávku ,,Surovô drevo“ dostali hlavnú cenu v Národnej súťaži nahrávok Grand prix Svetozára Stračinu a následne cenu Ochranného združenia interpretov Slovenska. V ďalších speváckych súťažiach sme získali Zlaté pásmo.

Vydali ste alebo plánujete vydať CD ?

Od svojich začiatkov spevácka skupina spolupracovala prevažne s ľudovou hudbou Jara Hazlingera.

V roku 2010 sme vydali prvé CD pod názvom,, Tie detvianske zvony“ a v roku 2019 druhé profilové CD pod názvom ,,Tie detvianske ženy“. Je našim prianím, aby tieto krásne ľudové piesne počúvalo čo najviac ľudí a aby sa zachovali pre ďalšie generácie.

V čom pre vás spočíva krása folklóru a ak sa vôbec dá vybrať, ktorá je vaša najobľúbenejšia pieseň?

Folklór je pre mňa bohatstvom, ktorý sme zdedili po našich predkoch. Je ako prameň, ktorý nás napĺňa životnou silou. Vidieť lásku k folklóru v očiach mladej generácie je veľkou odmenou. Je prísľubom zachovávania tradícií a zvykov do budúcnosti. Je dôkazom toho, že odovzdávanie kultúrneho dedičstva z generácie na generáciu stále trvá a nikdy nezanikne. A preto aj ja všetku túto krásu odovzdávam mojim vnučkám. Mojou najobľúbenejšou piesňou je pieseň, ktorú ma naučila moja stará mama ,,Išlo dievča išlo večer od muziky“.

TS: Mgr. Martina Pavliková – Hovorkyňa skupiny AGEL SK. Foto: zdroj TS

Pridaj komentár