„Nemohol som si už dovoliť piecť koláčiky,“ hovorí zvolenský maliar Pavel Móza a vysvetľuje pojem „piecť koláčiky“. Výtvarníci tak totiž nazývajú malilinké obrazy, ktoré sú komerčne neobstojné vo vyšších umeleckých kruhoch. Tie už profesionál maľovať nemá, inak bude nekompromisne skritizovaný od kolegov. „Nemôžeme sa predsa chváliť, keď to nie je pravda,“ dodáva o tvrdých podmienkach členstva výtvarnej únie Združenie výtvarných umelcov stredného Slovenska. Aj o tom porozprával profesionálny maliar.
Pochádza z Bratislavy, ale už takmer tridsať rokov žije a tvorí vo Zvolene. Prestriedal už niekoľko ateliérov. Ten terajší sa nachádza v Očovej, kde umelec pravidelne tvorí. Kedysi najradšej maľoval večer, po zážitkoch z celého dňa. Dnes už to tak nie je. Dôraz dáva hlavne na pravidelnosť. Tá vraj funguje ako umelec kresliaci portréty, ktorý si to musí stále nacvičovať napríklad s fotkou. Preto nesúhlasí s názorom, že umelec žije len bohémskym životom, po večeroch sa opíja až ho kopne múza, namaľuje obraz, predá ho za niekoľko tisíc a spokojne takto ďalej žije pol roka. „Tak to je pekná hlúposť, “ konštatuje.
Keď ako mladý začal maľovať ako krajinkár, dal si latku uspieť na amatérskych súťažiach. Ľuďom sa veľmi páčila farebnosť obrazov, všímali si to viac ako samotný obsah obrazu. Po prvých úspechoch sa latky zvyšovali a on zatúžil po prijatí medzi profesionálnych výtvarníkov. To, že sa mu to podarilo, pokladá medzi svoje najväčšie úspechy. Je členom únie Združenie výtvarných umelcov stredného Slovenska. Kritéria prijatia sú veľmi náročné. Ďalej si už nemohol dovoliť maľovať hocičo. Skritizovaný bol raz aj za originálnosť, a to keď namaľoval portrét svojho syna na jemný šmirgľový papier. Vraj kombinácia šmirgľu a dieťaťa nie je vhodná.
Aj keď neabsolvoval umeleckú školu, nie je pravda to, že nie je výtvarnícky vzdelaný. Učil sa u viacerých akademických maliarov a praktizoval istú formu samoštúdia. Dokonca sa sám stal učiteľom na pár rokov, keď mal otvorenú súkromnú maliarsku školu. Vychoval niekoľko talentov a skonštatoval, že tým najväčším bola Paulínka Mojžitová. Školu uňho neskončila, pretože po presťahovaní mala problémy s dochádzaním do Zvolena. Jeho posledná trieda bola na Gymnáziu Ľ. Štúra. Musela sa však zavrieť, pretože škola potrebovala miesto. Tak či tak, tvrdí Móza, ľudia už neinvestujú do umenia ako kedysi. De fakto , súkromná maliarska škola by ťažko prežívala.
Vyučený elektrikár, no dnes uznávaný maliar v slobodnom povolaní. Od roku 1992 sa jeho záľuba stala aj jeho jedinou prácou. Medzi jeho ďalšie koníčky patrí spev a hranie na gitare. Dokonca si už zahral aj na svojich dvoch vernisážach. Na otázku, či tam aj spieval, odpovedal s úsmevom – áno, „Ľudia tlieskali, “ smeje sa. Dopustiť nedá ani na jeho malého psíka Amona, ktorého sa raz chystá zvečniť na plátno.
Mal množstvo individuálnych a kolektívnych výstav, a tak isto získal aj mnoho ocenení po celom Slovensku, Česku, Nemecku či Taliansku. Niektoré obrazy dokonca visia vo zvolenských a bratislavských bankách. Je autorom aj monumentálneho obrazu Panny Márie Ružencovej v dominikánskom kostole na sídlisku Západ.
Takto úspešný maliar získal miesto medzi profesionálmi. Dokonca bol zaradený medzi výtvarné osobnosti do najnovšej monografie mesta Zvolen. Móza rád experimentuje a kombinuje výtvarné techniky. Venuje sa oleju, akrylu a akvarelu. Inšpiráciou pre tvorbu je sám život. Medzi jeho posledné diela patrí cyklus „Maliarove ženy“, z ktorého je zhotovený aj kalendár. Vybrané obrazy z tohto cyklu boli ocenené dokonca až v Taliansku. Nedávno ste si tieto obrazy mohli pozrieť na jeho individuálnej výstave. Avšak tri z týchto obrazov sú vystavené na Starej radnici až do 11.10.2013. Táto výstava s názvom „ZEM SLOVENSKO XI“ je tvorbou práve Združenia výtvarných umelcov stredného Slovenska.
Článok: © Nicole Regecová. Foto: Ján Števonka.
Sledujte ZV-podujatia.com na Facebooku, Google+ a Twitteri