Jaroslava Dávidová ošetruje bábätká na novorodeneckom oddelení už 32 rokov

,,Najdôležitejšie je naučiť sa vnímať novorodenca očami. On vám nepovie, že ho niečo bolí“

TS: Neuveriteľných 32 rokov sa stará o novorodencov a edukuje maminky v starostlivosti o svoje bábätko. Mgr. Jaroslava Dávidová, manažérka dennej zmeny Novorodeneckého oddelenia Nemocnice AGEL Zvolen si svoje povolanie vybrala už ako malé dievčatko a ako absolventka zdravotníckej školy o svoju vysnenú prácu musela zabojovať. Ako sama tvrdí, jej práca je poslaním, vďaka ktorému je šťastná.

Vo zvolenskej nemocnici pracujete úctyhodných 32 rokov, nedávno ste oslávili jubileum. Poďme trošku do minulosti. Prečo ste si vybrali práve povolanie sestry? A prečo práve neonatológia?

Nielenže pracujem skoro 32 rokov vo zvolenskej nemocnici, ale pracujem len na jednom oddelení – na novorodeneckom. Na inom oddelení som nikdy nepracovala. Ak mám ísť naozaj do minulosti, raz som bola s mojou mamkou u jej lekára a pozorovala som sestričku pri práci. V uniforme bola taká vážna, dôležitá. A keď mi mamka vypýtala od nej jednu sklenenú striekačku a kovovú ihlu, hrala som sa doma na sestričku. Už vtedy som vedela, že nič iné nechcem v živote robiť len toto povolanie. Nejak sa to do mňa ,,zabodlo“ a zostalo mi to dodnes. No a keď ma prijali na Strednú zdravotnícku školu vo Zvolene na odbor detská sestra, bola som nesmierne šťastná. Aj keď som sa učila za detskú sestru, nejak ma počas školy fascinovalo pôrodníctvo, zrod nového života a narodenie dieťatka.

Po absolvovaní SZŠ nás všetky absolventky posadili v nemocnici do zasadačky a vtedajšia námestníčka pre ošetrovateľstvo nám prideľovala oddelenia, kde máme nastúpiť. Veľmi som chcela ísť pracovať na novorodenecké, ale nemala som šťastie, nevybrala ma, ale moje tri spolužiačky áno. Ja už ani neviem ako a čím som námestníčku uprosila, len viem, že som sa aj rozplakala, a tak sme nakoniec v roku 1990 nastúpili na novorodenecké oddelenie štyri sestričky. Z nás štyroch tu pracujem dodnes len ja. Ale nedá mi nespomenúť, že ak by som sa nakoniec nedostala na novorodenecké oddelenie, bola som rozhodnutá ísť ďalej do školy na nadstavbu za pôrodnú asistentku.

Prvé dni v práci sú vždy jedinečné a výnimočné. Často sú sprevádzané aj obavami či rešpektom. Spomínate si na svoj prvý deň v práci?

Na prvý deň v práci si spomínam presne. Možno mi niekto nebude veriť, ale ja som sa veľmi tešila. Nastúpila som do služby v naškrobenej modrobielej uniforme a na hlave biely čepiec, srdce mi búšilo. Privítala ma s takým pokojom vtedajšia staničná sestra oddelenia, na ktorú mám len dobré spomienky. So mnou v ten deň nastúpila do práce po materskej dovolenke kolegyňa Katka. So širokým úsmevom sme sa zoznámili, začala ma zaúčať a všetky obavy opadli.

Keď porovnáte súčasnosť s obdobím vašich začiatkov, sú prvé dni v práci z pohľadu dnešných sestier, absolventiek stredných zdravotníckych škôl, iné? Ako to bolo vo vašich časoch? Pomáhate mladým sestrám aklimatizovať sa do nových podmienok?

V súčasnosti pracujem na pozícii manažérky dennej zmeny, takže som zúčastnená pri prijímaní nových sestier na oddelenie. Neviem, aké majú skúsenosti vedúce sestry na iných oddeleniach, ale u nás je to zatiaľ tak, ako keď som nastúpila ja. Snažíme sa novú sestru zaučiť a odovzdať jej všetky naše skúsenosti. A ak túto prácu vníma mladá sestra ako poslanie, radosť, vášeň a nie len ako zárobkovú činnosť, tak jej aklimatizácia sa do nových podmienok bude bez problémov.

Akú prvú profesionálnu radu ste dostali vy, keď ste začínali?

Väčšina starších skúsených kolegýň a lekárka, keď som začínala mi opakovala, aby som sa naučila vnímať novorodenca „ očami“. Pozorovať jeho správanie. Na rozdiel od dospelého pacienta on vám nepovie, že ho niečo bolí, cíti sa zle, že sa mu krúti hlava alebo má zvýšenú teplotu. Preto ošetrovateľská starostlivosť o novorodenca je veľmi špecifická.

A ešte som nezabudla na jednu radu, ktorú mi vraveli kolegyne. Aby som si vždy priala pri pôrode, nech novorodenec hlasno plače. Vtedy je dobre.

Za posledných 32 rokov sa celé zdravotníctvo i medicína výrazne zmenili. V čom je z vášho pohľadu najväčší rozdiel medzi prácou sestry dnes a pred 32 rokmi?

Aj keď v súčasnosti na našom oddelení uľahčujú prácu sestry výkonnejšie moderné prístroje, monitoring novorodenca je na vysokej úrovni, prácu sestry však nenahradí žiadny prístroj. Diagnostické a liečebné metódy postúpili a skvalitnila sa ošetrovateľská starostlivosť. Zodpovednosť sestry je však rovnaká.

Hovorí sa, že práve sestra je k pacientovi najbližšie, trávi s ním najviac času, vypočuje ho. Mali ste pacientov, ktorí vám dlho ostali v srdci, na ktorých si spomínate? Tak, ako ste vy spomínali na sestru, ktorá vám učarovala?

Je neskutočne nádherný pocit, keď sa pri komplikovanom pôrode alebo akútnom cisárskom reze narodí živý a zdravý novorodenec. Sú však aj prípady, kedy musíme s lekárkou zahájiť resuscitáciu novorodenca a keď je úspešná, pociťujeme obrovskú radosť a zároveň úľavu. Ten poci,t keď vám povie mamička „ ďakujem vám všetkým“, by som priala zažiť každému. Práca sestry na novorodeneckom oddelení neprináša vždy len radostné chvíle. Našťastie nie často sa stane, že dieťatko zomrie v matkinom brušku, kedy sa veľakrát ani nedozvieme príčinu. Bola som nie raz pri takomto pôrode. Na pôrodnej sále je vtedy ticho, celý personál s tou matkou súcití a upokojuje ju. Pamätám si, ako ma mamička poprosila, aby som jej dieťatko obliekla do košieľky a dala do zavinovačky, aby si ho mohla privinúť. Samozrejme som jej vyhovela, ruky sa mi triasli a plakala som s ňou. A to som mala už za sebou dosť rokov praxe. Takéto niečo zostane vo vás po celý život.

Zdravotníctvo je o práci s ľuďmi, tímovej spolupráci a dôvere medzi všetkými zdravotníkmi. Ako sa s lekármi či sanitármi spolupracuje vám?

(Smiech). Chcela by som vedieť odpoveď, keby táto otázka bola položená opačne. Na novorodeneckom oddelení sme dobrý kolektív, skutočne sme ako rodina. Mnohé z nás spolupracujeme celé roky, tak vieme o sebe všetko. Zverujeme sa so svojimi radostnými i smutnými udalosťami z osobného života. S profesijného hľadiska sú to profesionálky. Nie som konfliktný typ a snažím sa u nás na oddelení vždy udržať dobrú priateľskú atmosféru, lebo len vtedy sestričky pociťujú uspokojenie z vykonanej práce. Ak nie je zdravé pracovné prostredie, odráža sa to nižším výkonom sestry a tak isto aj na jej zdraví.

Rovnako si vážim prácu sanitárok a upratovačiek, a tak sa k nim aj správam. Možno by som mohla byť v rámci svojej funkcie aj prísnejšia, ale ja to neviem a ani nemusím.

Keď niekto niečo robí 32 rokov, zrejme je vo svojej práci nielen dobrý, ale ho aj baví. Čím napĺňa vaša práca vás?

Keď stretnete mamičku, ktorej ste pomohli a ona vás po pol roku stretne, spozná vás a povie „sestrička vďaka vám dojčím doteraz“. Keď sa zahľadím do očí matky, ktorá práve porodila zdravé dieťatko a kotúľajú sa jej od šťastia slzy po líci, keď ich prepúšťate zdravých domov a ona povie ,, ďakujem vám za všetko, ste tu všetci úžasní“, to sú tie veci ktoré ma napĺňajú, dávajú energiu a máte chuť každé ráno otvoriť dvere oddelenia. Samozrejme, nemôžem zabudnúť aj na svoje kolegyne. Sú moje úžasné priateľky a aj preto sa do práce teším.

Ide z vás pozitívna energia, vyzerá to tak, že dobrú náladu máte každý deň. Čo je váš liek na dobrú náladu v práci?

Aj mne sa stane, že som občas aj mrzutá a smutná. Každá z nás má aj rodinný život so svojimi starosťami. A keď problémy nevládzeme nechať pred vrátnicou nemocnice, odrazí sa to na našej nálade. Ale áno máte pravdu. Skôr mám veselú náladu, lebo sa vo svojej práci cítim dobre a robím to, čo ma baví.

Budú to už azda aj desaťročia, čo hovoríme, že slovenské zdravotníctvo trpí nedostatkom sestier, pôrodných asistentiek a samozrejme lekárov. A asi o tom budeme hovoriť ešte dlho. Čo by ste odkázali mladým ľuďom, ktorí zvažujú povolanie sestry?

Nedostatok zdravotných sestier je jedným z najvážnejších problémov slovenského zdravotníctva. Pociťujeme ho aj v našej nemocnici a aj na našom oddelení. Odchod sestier do dôchodku nie je úmerný s prijímaním nových absolventiek. Mladým ľuďom odkazujem, že povolanie sestry je najkrajšie a najušľachtilejšie povolanie. Je to poslanie, ktoré treba naplniť. Ak budú túto prácu vykonávať s láskou a presvedčením, budú v živote šťastní.

Fotogaléria

TS: poskytla Mgr. Martina Pavliková – Hovorkyňa skupiny AGEL SK

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.

%d blogerom sa páči toto: