Reklamy

Hevierove viečka dotykov

daniel-hevier-malujem-obrazy-na-vase-viecka

Daniel Hevier. Foto: Monika Necpálová.

Na stene visí obraz. Odráža sa v skielkach snehovej vločky. Nebadane. Čisto. Spieva. A možno aj čisto spieva. Zo Starej radnice v piatok večer ľudia vchádzali básnickým mostom rovno k Perinbabe. Mokrá dlažba námestia akoby prezrádzala dážď, ale veselý smiech návštevníkov vernisáže pri rozlúčke upriamil pohľad na nebo – vločky sa chumelia. Sprievodcom na ceste od farby slov k belobe mesta je Daniel. Vyveštil to v jednej zo svojich piesní, ktoré zahral a zaspieval publiku na Starej radnici. Vysmiali sme sa piatku trinástemu do tváre. Hevierova vernisáž výstavy, ktorá nie je vernisážou výstavy, ktorá nie je výstavou prilákala nespočetné množstvo návštevníkov a zamatová sála praskala vo švíkoch. Popoludnie bolo malou oslavou tvorby. Tvorby ako takej. A malou preto, lebo sme skromní ako sám autor. Daniel Hevier prítomných hneď uistil, že nie je profesionálny maliar, ale maľuje, nie je profesionálny klavirista a hrá, ani spevákom nie je vychýreným (aspoň dovčera), a predsa spieva. Len tej litery sa nezbaví. Tá je jeho. Tá mu je súdená. S tou má celoživotný vzťah.

Ale práva vďaka slovu a tvorbe potykal si aj s maliarskym stojanom. Na príležitosť zvolenskú mu ho zapožičal tunajší výtvarník Dušan Daniš. A tak sa vtipné aforizmy z Hevierovho pera prelínali so spoločnou prácou na obraze. Počas vernisáže vzácny hosť vyzval ochotníkov z publika, aby mu pomohli namaľovať obraz. K spisovateľovi sa prihrnuli deti. „Aj keď som prestal písať detskú literatúru, asi sa detí nezbavím,“ podotkol vtipne. Na podklad každé z nich namaľovalo farebnou temperou jedno písmenko z názvu nášho mesta. Dnes by ste ich nevylúštili, hoci obraz dostalo mesto do daru a očiam je prístupný. Písmenká totiž v priebehu programu zanikali. Chudli na čiary a priberali do pása. Až im napokon klepol po hlave maliarsky valček a pochoval ich žltý kruh. Sám tvorca radí tým, čo sa neboja chytiť štetca: „Keď už nevieme ako ďalej, máme ešte aj takúto fintu,“ otáča obraz dolu hlavou, „aj to je zaujímavé a veľakrát dokonca lepšie.“ Ako povedal Hevier: „Tento obraz sa maľuje sám.“ V závere na nás zo stojana hľadela žena, ale ktovie možno sa v noci obraz ešte trochu „zmaľoval“.

S odovzdanosťou odhodlanému majstrovi umení ďakujeme, že si pre Zvolenčanov vybral práve takýto „samomaľujúci sa“ obraz, s ktorým nebolo až tak veľa roboty. O to viac času mu zostávalo na iné kúsky. Sadol za klávesy a jeho texty dostali krídla nôt. Múdrosť slova občas brnkla i do politiky, vyskúšala silu manželstva, čo je hevierovsky „manžerstvom“. No ostrovtip aforizmov, ktorému sa maestro priučil od svojho dobrého priateľa, čo ho vo Zvolene prichýlil, spisovateľa Ondreja Kalamára, vystriedali i krátke básničky či spomienka na Joža Urbana.

Daniel Hevier sa ukázal osobne ako veľký motivátor. Uverme, že každý z prítomných už mal niekedy slinu a voľačo by napísal, skomponoval, zanôtil, namaľoval. „Treba sa odhodlať aj na iné druhy umenia. Otvára to skryté šuplíky v hlave a prináša nové inšpirácie.“ Čo tak skúsiť na radu Heviera cez víkend zobrať do ruky štetec a (vy)maľovať? Motivácia visí na stenách Na Starej radnici.

Výstava potrvá od 13.1. – 20.2.2012  Po – Pi 8.00 – 16.00 hod.

Video – prepáčte zníženú kvalitu záznamu

Fotografie

Clánok, fotografie: Monika Necpálová

Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.