O dobrovoľníctve Jozefa a Veroniky

o-dobrovolnictve-dnes — Jozef Bašo. Foto: Ján Števonka.

,,O dobrovoľníctve dnes“ – tak sa volala akcia o pútavom rozprávaní dvoch mladých ľudí – Veroniky Střelcovej o indickej oblasti Ladakh a Jozefa Baša o Juba-Gumbo v Južnom Sudáne, ktorá sa uskutočnila 17.5.2012 v priestoroch dominikánskeho kláštora na Západe-klubovňa u Jakuba.

O Veronike Střelcovej alias Pomo, ako ju miestni v Ladakhu prezývali sa tu na tomto portáli už písalo pri príležitosti vernisáže na zvolenskom zámku, práve o jej živote pod Himalájami. Nech sa páči článok ,,Slovenka pri reforme indického školstva.“

Po Veronike porozprával o svojej ceste do najmladšieho štátu na svete – Južného Sudánu Jozef Bašo, ktorý tam rok strávil ako misijný dobrovoľník a momentálne učí v Katolíckom gymnáziu v Banskej Bystrici.

Jozef Bašo sa dostal k dobrovoľníctvu cez agentúru Savio (občianske združenie, ktoré pomáha v núdzi ohrozeným deťom a mladým ľuďom v málo rozvinutých krajinách a regiónoch) pozn. redakcie. Južný Sudán sa nachádza na hranici suchej časti Sahary, ale jeho južná časť už nie je púšť, ale zelená krajina, v ktorej žije černošské obyvateľstvo, kresťania, anglikáni a v neposlednom rade pôvodné náboženstvá a relatívne sa tam dá dohovoriť angličtinou.

Ako ďalej povedal, aj napriek tomu, že sa rozprával s ľuďmi, ktorí sa vrátili zo Sudánu a porozprávali mu o tom, čo ho tam čaká a na čo si treba dávať pozor, bol dosť prekvapený, že to nie je až také zlé. Jediná vec, ktorú považoval za nepochopiteľnú bola mentalita obyvateľstva.

Nakoľko je učiteľ, tak tam išiel učiť, ale aj pracovať s mládežou, hrať futbal, volejbal a ako povedal, nakoľko je tam dosť nekvalifikovaných ľudí, tak sa naučil nielen zvárať, ale aj orať pole a veľa ďalších rôznorodých činností.

Ako to už býva, v jeho rozprávaní nebola núdza o príhody. Jedna z príhod smerovala práve k mentalite miestnych obyvateľov. V mestečku bol vypísaný presný časový harmonogram slávnosti, ktorá v tom čase práve prebiehala, ale domácich vôbec netrápilo, že začiatok programu sa posunul aj o 4 hodiny neskôr a skončil až niekedy nad ránom. Jednoducho niečo takéto neriešili.

Nebola núdza ani o otázky ohľadne žiakov a ich správania sa v triedach a odpoveďou bolo, že už sú trošku lepšie na tom, ale ako upresnil, ich správanie je poznačené prostredím, v ktorom žijú, takže sa to nedá takto jasne povedať. Ohľadne výučby tam panuje ešte vždy rozdiel medzi dievčatami a chlapcami, nakoľko školné je potrebné zaplatiť a ak rodičia dievčat nemajú na školné, tak to berú tak, že načo je dievčaťu škola, má sa vydať, mať deti a starať sa o rodinu.

K životu v tejto oblasti je potrebné zabezpečiť aj prísun potravy, ale ako už to býva, ten kto má financie si ju dokáže kúpiť, ale tá chudobnejšia vrstva obyvateľstva musí siahnuť aj po pre nás možno netradičné metódy. V období dažďov vyliezajú zo zeme termity a letia priamo za svetlom, deťúrence sa ich snažia pochytať a následne poobtrhávať krídla a toto je jedna z foriem zabezpečenia potravy. Inou možnosťou je chytanie hrabošov, ktoré potom opekajú nad ohňom.

Ďalšou vecou, pre nás bežnou, sú hygienické návyky, či už ide o umývanie alebo pranie oblečenia. Tam je však situácia dosť iná, ale aj na toto sa dalo nájsť riešenie a to hlavne u detí, ktoré boli za cukríky ochotné sa ísť aj umyť alebo oprať oblečenie.

V rámci tejto akcie sa púšťali krátke videoukážky nielen z rôznych akcií, ktoré sa konali v meste, ale aj z vyučovania v školách a z bežných denných situácií.

V závere akcie povedal pár viet ešte predseda Domky Zvolen Ondrej Kuchár o projekte Tehlička pre Južný Sudán, ktorú organizuje agentúra Savio.

Oba príbehy načrtli jednu spoločnú vec a to, že ak človek vidí vo svojom okolí, že potrebuje niekto podať pomocnú ruku, netreba sa toho báť alebo strániť. Ľahko sa nám totiž môže stať, že ak teraz sa máme dobre, tak už zajtra to nemusí byť tak…

Fotografie