Reklamy

Baldachýn Vám ukáže cestu manželstvom

baldachyn-zelienka-zvolen-22

Baldachýn. Foto: ZV-podujatia.

Pri príležitosti osláv Medzinárodného dňa divadla (slávi sa od roku 1962 a je mu vyhradený dátum 27. marec) sa organizujú po celom svete mnohé národné a medzinárodné divadelné akcie, zamerané na propagáciu divadelného umenia. Okrem ostatných krajín sa samozrejme zapája Slovensko, a ako inak aj mesto Zvolen. Každému je známe, že v našom meste sa nachádza profesionálne činoherné divadlo Jozefa Gregora Tajovského. Avšak známe začína byť už aj pôsobenie ochotníckeho súboru Divadla Zelienka. Práve Zelienkovci si pripravili ďalšiu premiéru ich vlastnej hry. Veselohra s otázkou, či manželstvo je baldachýnom života. Príbeh Michaela a Agnes… Zelienkovci na tomto projekte spolupracujú so študentkou Akadémie umení – Monikou Tatarkovou, ktorá hru samotnú režíruje.

Pred samotným divadelným predstavením Baldachýn bolo prečítané posolstvo ku Dňu divadla pre rok 2014, ktoré napísal Brett Bailey. (kompletné znenie posolstva si môžete prečítať v samotnom závere tohto článku).

A o čom bola samotná hra?

Baldachýn – hra o manželstve v každom štádiu. Od počiatočnej eufórie novomanželov, ktorá sa rýchlo zmenila na prekvapivé momenty zo spoločného bývania, kedy o sebe partneri navzájom zisťovali doposiaľ nepoznané skutočnosti, ako studené nohy či čiapka na spanie. Vzťah prechádza obvyklými krízami, od začínajúcej nevery až po rozličný pohľad na výchovu detí, kde má každý svoju vlastnú pravdu. Chvíľami sú si manželia teda vzdialení, inokedy naopak sú si blízki. Dokážu nakoniec zdolať každú fázu manželstva ? Alebo ich problémy navždy rozdelia ?

Po fantastickom predstavení a klaňačke nemal rad gratulantov konca kraja a môžeme povedať, že táto hra je poriadky krok vpred po všetkých stránkach. Rozhodne doporučujeme sa prísť pozrieť a presvedčiť sa na vlastné oči.

Fotografie

Posolstvo 

Brett Bailey: je juhoafrický dramatik, výtvarník, režisér, autor umeleckých inštalácií a umelecký riaditeľ THIRD WORLD BUNFIGHT. Pôsobil v Južnej Afrike, Zimbabwe, Ugande, Haiti, ale aj v Európe.

Všade tam, kde je ľudská spoločnosť, prejavuje sa i neskrotný Duch performancie.

Pod stromami v malých dedinkách, na moderných javiskách svetových metropol, v školských sálach, na ihriskách a v chrámoch, v slumoch, na námestiach, v komunitných centrách i suterénoch chudobných štvrtí – všade tam sa stretávajú ľudia, aby spolu zdieľali pominuteľné divadelné svety, ktoré vytvárame, aby sme prostredníctvom živého tela, dychu a hlasu vyjadrili svoju ľudskú zložitosť, rozmanitosť i zraniteľnosť.

Schádzame sa, aby sme plakali a spomínali, aby sme sa smiali a rozjímali, aby sme sa učili, utvrdzovali a predstavovali si. Aby sme žasli nad technickým pokrokom a zároveň zosobňovali bohov. Aby sme spoločne zatajili dych v údive nad našou schopnosťou vnímať krásu, súcit aj obludnosť. Prichádzame, aby sme si dodali silu a energiu. Aby sme oslavovali bohatstvo našich rôznych kultúr a aby sme preklenuli hranice, ktoré nás rozdeľujú.

Všade tam, kde je ľudská spoločnosť, prejavuje sa i neskrotný Duch performancie. Zrodený zo spoločenstva nosí masky a kostýmy našich rozmanitých tradícií. Využíva naše jazyky, rytmy a gestá a čistí miesto v našom strede.

A my, umelci pracujúci s týmto pradávnym duchom, cítime sa povinní viesť ho cez naše srdcia, naše myšlienky a naše telá, aby sme tak odhalili vlastnú podstatu v celej jej všednosti i žiarivej tajomnosti.

Avšak v dobe, keď milióny ľudí bojuje o prežitie, trpí v tyranských režimoch a bezohľadnom kapitalizme, uteká pred konfliktami a nedostatkom, v dobe, keď je naše súkromie napádané tajnými službami a naše slová cenzurujú všadeprítomné vlády, v dobe, keď sú pustošené lesy, hubené viaceré živočíšne druhy a oceány sú už otrávené – čo sa vlastne cítime povinní odhaliť?

Vo svete nerovných síl, v ktorom sa nás rôzne vládnuce zriadenia snažia presvedčiť, že jeden národ, jedna rasa, jedno pohlavie, jedna sexuálna orientácia, jedno náboženstvo, jedna ideológia, jedna kultúra je nadradená všetkým ostatným, môžeme ospravedlniť požiadavku, aby umenie bolo oddelené od sociálnej agendy?

Podriaďujeme sa my, umelci arén a javísk, prikrášleným požiadavkám trhu, alebo sa vieme chopiť moci, ktorú máme, aby sme vyčistili priestor v srdciach a mysliach spoločnosti, zhromaždili okolo seba ľudí, inšpirovali ich, očarili a informovali, a tak vytvorili svet plný nádeje a úprimnej spolupráce?

Článok: © Nicole Regecová a Ján Števonka. Foto: Ján Števonka.

Sledujte ZV-podujatia.com na FacebookuGoogle+ a Twitteri

Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.