Randevú Malkovicha a slečny Daisy

svetovy-den-divadla — Foto: Monika Necpálová.

V prítmí divadelnej sály hľadeli dvaja. Jeden sa smial a jedna úsmev krivila. Jeden bez druhého stratení by boli sťa hravé kvapky sladkej soli v mori. On v smútku, ona bez slzy, len spolu predajú šat múzy. A keď si pravdu v scenári píšeme, ťahajú ti, milý, popod nos medové motúzy. No ty ich miluješ a oni Teba za svet nevymenia. Pred tým jak odídeš, tvoj potlesk vypovie dovidenia.

Tháliine deti sú šarvanci ulice, poznajú klaunov a biele líčenie. Hyperbola života skláňa sa v meste pod Pustým hradom. Dosky divadla tu roky vŕzgajú. Vo hviezdach napísaný Michal Spišák, v oblakoch lieta Vlado Rohoň, otáznikom v odpovedi je Magda Matrtajová, Divadelnou ulicou kráča Rado Kuric.

„Čakáme na stovku“, vzývajú múzu herci Divadla Jozefa Gregora Tajovského po 82. repríze legendárneho predstavenia Šofér slečny Daisy. Hra Alfreda Uhryho v odlesku oscarovej sošky je ovenčená priazňou zvolenských divákov. „Veľký podiel na úspechu má aj citlivo zvolená hudba. Vďaka nej majú diváci pocit Ameriky,“ odpovedá na otázky publika režisér Michal Spišák a dodáva: „Pôvodne sme hru zamýšľali inscenovať bez čierneho líčenia šoféra. Napokon aj líčenie pomohlo navodiť dobovú atmosféru.“ Celé odlíčenie trvá skoro pol hodinu, preto sa s besedou po predstavení nečakalo a hneď po standing ovation sa herci i režisér pustili do debaty s publikom. Výrazne zastúpená mladá generácia bola najkrajším prekvapením pre Magdu Matrtajovú „slečnu Daisy“. Do toho vpadla otázka: „Prečo slečna, ak príbeh rozpráva o manželke?“ Vysvetlenie podáva herečka: „Ovdovená alebo rozvedená manželka je podľa amerických reálií opäť slečnou.“

Hra je v repertoári od roku 2006 a 27. marca s ňou mohli priaznivci divadla osláviť svoj sviatok. Divadlo otvorilo sálu bez groša. V pútavej prezentácii previedlo Zvolenčanov históriou domácej scény a ponúklo Malkovichovo posolstvo v podaní umeleckého šéfa divadla Michala Spišáka. Svetový deň divadla je v kalendári Medzinárodného divadelného inštitútu zapísaný od roku 1962, kedy prvýkrát zdvihlo oponu Divadlo národov v Paríži. Od toho okamihu sa divadelníci každý rok tešia na slávnosť Thálie a pozývajú do svojich stánkov verných divákov, bez ktorých by divadlo bolo len náplasťou na boliestky umelcov.

„Želám Vám talent i prísnosť, prostredníctvom ktorých nám ukážete bijúce ľudské srdce v celej jeho kompletnosti, a tiež pokoru a zvedavosť, s ktorými sa toto stane Vašou celoživotnou náplňou,“ zaznieva myšlienka vyňatá z posolstva amerického herca Johna Malkovicha. Podobne ako on, počnúc Jeanom Cocteauom, každý rok sa prihovára svetu výrazná osobnosť divadelného umenia.

Snáď toľko šťastia budeme mať, že divadlo odpoveď na otázku „ako žiť?“, čo od počiatku ľudstva hľadá, nikdy nenájde. Thália neopustí svet, kým žobrať bude o odpoveď… cesta nech jej je ďaleká.

Fotografie